Agapornis ružovohrdlý

(Agapornis roseicollis)

Anglicky : Peachfaced Lovebird

Nemecky: Rosenköpfchen

Pôvod:

Vo voľnej prírode žijú ružovohrdlé agapornisy v južnej a juhozápadnej Afrike, zvlášť v Kafersku, Veľkej Name, Damare, Angole, Namíbii, od Benguelly až k severnému brehu Oranžovej rieky. Žijú aj pri jezere Okavanga a Mhami aj na juhovýchode a tiež v Zambezijskej oblasti. Obývajú suché oblasti s kríkmi alebo stromami na okraji lesov, obvykle v blízkosti vodných plôch. Zdržuje sa v menších, príležitostne vo väčších kŕdľoch.

Vek:

Agapornisy ružovohrdlé sa dožívajú v priemere 13-15 rokov.

Charakteristika druhu:

Tieto papagáje sú neustále veľmi aktívne, temperamentné a energické. Pohybujú sa po celom chovnom zariadení, vedia dobre lietať, ale tiež sa radi šplhajú. Odporúčame im v chovateľských potrebách kúpiť rôzne hračky, ktoré by však mali byť dostatočne pevné, aby ich vtáci nerozhrýzli. Veľmi radi sa tiež kúpu a majú mať po celý deň dostatok vody v nižších oválnych miskách alebo ich postrekujeme rozprašovačom na kvetiny.

Náročnosť:

Agapornis ružovohrdlý je chovaný najčastejšie z celého rodu a okrem prírodného sfarbenia už dnes existuje v mnohých farebných mutáciach má mnoho priaznivcov a nadšencov a je vhodný aj pre začiatočníkov. Jeho chov a odchov je pomerne jednoduchý, pokiaľ sa nám podarí zostaviť úspešne chovné páry. Mnohých však odrádza jeho prenikavý krik. Preto je vhodnejšie tieto vtáčiky chovať buď vnútri v byte alebo ideálne niekde vo voliérkach rodinného domu, aby nebol na obtiaž ostatným obyvateľom, ktorí neholdujú takémuto druhu koníčka. Rýchlo sa prispôsobuje zmene prostredia, nie je plachý a znáša dobre aj chladnejšie počasie.

Znášanlivosť:

Agapornisy sú spoločenské vtáky a preto majú radi spoločnosť. Z voľnej prírody sú zvyknutí žiť v spoločnosti ostatných vtákov, a preto sú aj v chovoch často chované vo väčších počtoch. Ak chováte agapornisa ružovohrdlého v klietke samostatne je vhodné mu venovať dostatok pozornosti. Najlepšie je chovať tento druh minimálne po pároch. Tak ako ostatné agapornisy aj agapornis ružovohrdlý je veľmi aktívny a preto ak ho chceme chovať v malej klietke, musíme mu dopriať dostatok preletu po miestnosti. Tak ako sme spomenuli je dôležité vybaviť klietku rôznymi hračkami a to hlavne z dôvodu, že vtáčiky sa v malom priestore správajú dosť deštruktívne a dokážu rozobrať aj tyčky klietky v spojoch. Ak však budú mať možnosť ohrýzať niečo iné, tak môžeme tomuto javu predísť. V našom chove sa tiež stalo to, že si vtáčiky vyštikali otvor v pletive voliéry za búdkou a cez deň cez túto dieru vychádzali z voliéry von a po preskúmaní okolitého priestoru sa vždy vrátili tou istou dierou späť. Je to zaujímavá skúsenosť, obzvlášť v tom, že dokázali nájsť tento otvor pri návrate do chovného zariadenia bez väčších problémov a hlavne tak, aby sme si to ani my sami nevšimli. U agapornisov ružovohrdlých je známa ich tzv. manželská vernosť, rovnako ako u celého rodu. Pre chov väčšieho počtu agapornisov je potrebné mať voliéru väčších rozmerov a vtáci by mali byť na seba zvyknutí. Takto potom spolu vzájomne dobre vychádzajú, s inými druhmi ich spravidla nechováme. Nikdy však nedávajte nových jedincov bez predchádzajúcej privykacej prípravy k inému agapornisovi ružovohrdlému do chovného zariadenia. Nie vždy to musí dopadnúť dobre. Vzhľadom k tomu, že sú to teritoriálne vtáky, tento je často považovaný za votrelca a podľa toho s ním ostatní obyvatelia chovného zariadenia jednajú. Je lepšie premiestniť tieto vtáky do nového zariadenia naraz spolu alebo ich najskôr nechať dlhšiu dobu na seba privyknúť tak, že klietky umiestnime blízko seba. Aj nám sa stalo to, že staršia samička, ktorej uhynul samček ihneď neprijala nového zakúpeného samčeka. Žiaľ po vložení do klietky nový samček na početné zranenia spôsobené prenasledovaním samičky do nasledujúceho dňa podľahol. Tu by som chcel podotknúť, že práve agapornisy sú oproti tak často odsudzovaným papagájom spevavým práve z tohto dôvodu ďaleko agresívnejšie a výbojnejšie ako spomínané papagáje spevavé, ktoré skôr príjmu nového člena v chovateľskom zariadení ako agapornisy.

Rozlišovanie pohlavia:

Pohlavné rozdiely v sfarbení vtáčikov prakticky žiadne nie sú. Metód ako určiť pohlavie u týchto vtáčikov je viac.

Metódy nespoľahlivé:

Telesne býva samička väčššia, s guľatejšou hlavou. Samec má hlavu hranatejšiu, na temene k záhlaviu plochejšiu, takže sa oko zdá byť umiestnené vyššie. Tvar chvostových pier u samčeka vybieha do špičky a u samičky býva štvorhranný.

Podľa postavenia panvových kostí, čiže podľa ich vzdialenosti medzi sebou, kde samička má širšiu vzdialenosť ako samček. Túto metódu však možno použiť u jedincov, ktorí sú starší ako 8 mesiacov, avšak ani táto nie je stopercentná.

Správanie vtákov je odlišné vo vyššom veku. Samček sa prejavuje typickým správaním pre samčeka, kŕmením samičky a samička tohto druhu tým, že si zastrkáva drobné konáriky a výstelku hniezda do peria a prináša ju do hniezda. Samček túto činnosť nevykonáva.

Metódy spoľahlivé:

Ak nemáte možnosť zakúpiť si väčší počet jedincov tohto druhu, z ktorých by sa jednotlivé páry medzi sebou povyberali v samotnom chovnom zariadení, tak je lepšie si tieto zakúpiť u chovateľa, ktorý tieto možnosti má a má ich takto spárované, čím je predpoklad a istota, že si nadobudnete chovný pár.

Chovné zariadenie:

Pre chov nie je potrebný veľký priestor. Vystačí klietka aspoň 70 cm dlhá, 40 cm široká a 50 cm vysoká. Pokiaľ klietka alebo voliéra bude potiahnutá pletivom, musí byť zo silnejšieho drôtu, aby ho vtáci neprehrýzli. Vybavenie chovných zariadení rastlinami alebo inými drevinami je úplne zbytočné, pretože papagáje ich behom chvíľky zničia. Vo vonkajších voliérach ich môžeme ponechať celý rok, pri prezimovaní by v našom podnebnom pásme nemal byť problém a prikurovanie nie je potrebné. Mali by mať však bezpodmienečne k dispozícii vnútorný úkryt pred mrazmi.

Potrava:

Hlavným krmivom, zloženým zo suchých zrnín bude proso v rôznych farbách, lesknica, mohár, niger a ovos lepšie lúpaný. Tieto zrniny môžeme ponúkať vtáčikom aj naklíčené, kde by klíčok nemal presiahnuť dĺžku 3 mm. V letnom období im môžeme tiež dávať nezrelé klásky tráv a obilia v mliečnej zrelosti, v obľube sú tiež kukuričné klasy. Ako zelené krmivo im môžeme ponúknuť skorocel, lipnicu, púpavu lékarsku, hviezdicu prostrednú, mrkvovú vňať a špenát. Ku konzumácii môžte ponúknuť tiež šalát v menšom množstve, kvôli zažívacím problémom. Majú tiež v obľube rozkrojené jablko a mrkvu. Ako doplnky predkladáme jódovú kocku, sépiovú kosť a grit. Predkladáme tiež k ohrýzaniu vŕbové prútiky, z ktorých si tiež samica vystiela hniezdo. Samozrejme nielen v období hniezdenia predkladáme vaječnú miešanku. Ostatné minerály a vitamíny dávame tak ako to je uvádzané u ostatných druhov.

Hniezdenie:

Na hniezdenie sa odporúčajú drevené búdky s rozmermi 17x17x25 cm s vletovým otvorom o priemere 5-7 cm. Je možné je odchovávať po pároch, ale aj vo väčšom množstve vo voliérach. Vo voliérach však potom často dochádza k rôznym šarvátkam a súbojom. Preto je na mieste poskytnúť dostatok priestoru a tiež zavesiť dostatočný počet hniezdnych búdok a to viac ako je v nej chovných párov. Pokiaľ agapornisom ružovohrdlým zavesíte búdku, je dôležité im zaopatriť dostatok vŕbových vetvičiek alebo iného hniezdneho materiálu, z ktorého si postavia malé hniezdo vo vnútri búdky. Samičky nosia materiál na stavbu hniezda na chrbte medzi krídlami. Spárená samička začne lúpať vŕbové prútiky a skracuje ich na dĺžku 45–50 mm. Pri vchádzaní do búdky niekdy materiál stratí, ale pri opätovnom pokuse je už úspešná. Veľmi často môžeme pozorovať, že samec sprevádza samičku pri lete do hniezda a po vyletení ju nasleduje znova. Menej často samček ostáva v búdke a zaoberá sa úpravou hniezda. Spárené samičky niekedy uvítajú pomoc samčeka pri stavbe hniezda, avšak samček nikdy materiál do búdky nenosí. V tejto dobe býva samček často nepokojný. Zdržuje se neustále v blízkosti samičky a prenikavo vreští. Svojimi pohybmi naznačuje, že by chcel samičku kŕmiť. Občas bolo pozorované, že sa zastaví a pazúrmi sa škriabe na hlave. Počas tohto úkonu vypúšťa tiché, skoro nepočuteľné, rýchlo za sebou následujúce tokavé zvuky. Do hniezda čoskoro samičky znesú 4-5 vajíčok. V dobe znášky prvého vajíčka často nie je hniezdo dokončené, samička ho opravuje a dokončuje počas sedenia na znáške. Hniezdo, ktoré samička postaví má tvar nedokončenej gule a vchod do neho predstavuje krátký tunel. Na znáške ostáva sedieť spravidla po znesení tretieho vajíčka, niekedy aj skôr. Doba zahrievania znášky je 20–22 dní. Mláďatá opúšťajú hniezdo asi po 30-38 dňoch po vyliahnutí a ešte asi 14 dní ich spravidla samček dokrmuje, zatiaľ čo samička začne stavať nové hniezdo. Mladí vtáci sa vracajú späť do hniezda nielen na noc, ale tiež pri vyrušení. Ak sa samička pripravuje znovu ku hniezdeniu, vyháňa vlastné mláďatá z hniezdnej búdky a nenechá ich tu ani prespávať. Preto je bezpodmienečne potrebné, aby v chovnom zariadení boli zavesené búdky navyše, ktoré zvyčajne vyletené mladé obyčajne ihneď obsadia. Pätnásty deň po vyletení je vhodné premiestniť mladé do iného chovného zariadenia.