Zebrička austrálska

(Taeniopygia guttata) 

Anglicky: Zebra Finch

Nemecky: Zebrafink

Pôvod:

Vyskytuje sa v celej Austrálii, okrem pralesných oblastí, pri pobreží a na polostrove York, a tiež na viacerých ostrovoch Malých Súnd. Bola vysadená aj na mnohých iných miestach sveta, kde sa tiež úspešne rozmnožuje. Najčastejšia je v suchej savane i v okolí vodných zdrojov, naopak vyhýba sa súvislým lesom.

Vek:

Zebričky sa dožívajú asi 5 - 7 rokov. V chove som mal aj jedincov, ktorý sa dožili 9 rokov.

Charakteristika druhu:

Zebričky sú veľmi spoločenské, združujú sa v kŕdľoch a to aj v období hniezdenia, kde vo voľnej prírode tvoria celé kolónie! Avšak aj v týchto kolóniách vládne medzi jednotlivými pármi akísi nepísaný poriadok a spoločenský odstup, čo znamená, že nestrpia vo svojej blízkosti pri hniezde iného príslušníka vlastného rodu.

Náročnosť:

Zebrička je domestikovaný astrild, ktorý sa bežne chová v klietkach a voliérach. Je  vhodným chovným materiálom pre každého chovateľa začiatočníka. Pre svoju odolnosť a nenáročnosť sú obľúbenými obyvateľmi v chovoch. Ja sám som zebričky začal chovať spolu s pestúnkami japonskými na začiatku chovateľskej kariéry a ostal som im verný až do dnes.

Títo vtáčikovia majú pomerne vysoký pud na hniezdenie, avšak nemôžem povedať, že by bolo jednoduché ich odchovať. Nechcem odrádzať od chovu týchto krásnych operencov, ale v dnešnej dobe sú vyšľachtené rôzne mutácie týchto vtáčikov a žiaľ nie vždy sa podarí odchovávať úspešne mladé! Preto by mal každý chovateľ dbať na ich nepríbuzenskú plemenitbu, aby sa takéto problémy v chove nevyskytovali. U základných farebných mutácií sa tieto problémy nevyskytujú až v tak veľkej miere. Každý začínajúci chovateľ však práve ich chovom môže získať potrebné skúsenosti a naučiť sa poznať potreby vtáčikov, ich kŕmny režim, správanie, rozpoznávať príznaky chorôb a proces hniezdenia. Bude to pre každého chovateľa veľmi dobrým základom pre chov náročnejších druhov.

Znášanlivosť:

Zebričky sú veľmi čulé a aktívne. Pohybujú sa po celom chovnom zariadení, radi poskakujú po zemi, kde si hľadajú potravu. Rovnako ako ostatní astrildovití  vtáci sa veľmi radi kúpu a dokážu sa vykúpať až do úplného premočenia tak, že často krát majú problémy vzlietnuť zo zeme, až pokým ako tak nevyschnú. Veľa času potom venujú úprave a čisteniu svojho peria sebe samým a ostatným príslušníkom rodu. Zebričky sú o niečo hlučnejší vtáci, ako ostatné astrildovité vtáctvo. Ich hlasový prejav, ktorý znie ako detská píšťalka pri chove viacerých vtáčikov môže byť otravný. Pri odchove chovám vtáky po pároch samostatne, aby nedochádzalo k neželanému kríženiu. V čase hniezdenia sú trochu agresívne voči vtáčikom rovnakej veľkosti, teda aj k príslušníkom svojho rodu, ale zväčša to nemá žiadny vplyv na hniezdenie. Samček bráni svoje teritórium veľmi vytrvale a zvláštnym spôsobom náletmi a to tak, že sa chce spáriť s votrelcom, až kým ho neodoženie. Tu by som chcel povedať, že je to opačný typ spoločenského vtáka ako pestúnka japonská, takže sa mi nestalo, že by bolo v búdke viac jedincov okrem chovnej páry. Vo voliérach sú v podstate so všetkými druhmi, ktoré mám v chove.

Rozlišovanie pohlavia:

Pohlavie u zebričiek možno rozlíšiť pomerne jednoducho, aj toto môže byť veľkou poľahobou pre chovateľa začiatočníka.

Samček: V prírodnom sfarbení je šedý.Má oranžové škvrny na lícach a zobáku ohraničené čiernym prúžkom. Po bokoch má tiež oranžové škvrny s bielym bodkovaním.Od zobáku až po prsia má čierne zebrovanie (podľa toho má aj meno). Brucho má biele, na prsiach čiernu kresbu a chvost je čierny s priečnym pruhovaním. Je omnoho krajšie sfarbený ako samička.

Samička: Je šedá, len bruško má biele, slzné prúžky pri zobáku čierne a chvost čierny s bielym pruhovaním.
Popis je uvedený len na základnú farebnú mutáciu – sivú. Sfarbenie u jednotlivých mutácií je rozličné, pretože mutačných farieb je veľmi veľa.

Chovné zariadenie:

Vtáčiky chovám a odchovávam v klietkach debnového typu a vo voliérach 120 x 260 x 120 spolu s ostatnými exotickými vtáčikami. Veľmi často sa u chovateľov stretávam s chovom vo vonkajších voliérach práve pre svoju odolnosť. Málokedy sú zebričky chované vo vonkajších podmienkach celoročne, ale stretol som sa aj s chovom počas zimy, kedy voda v miskách bola zamrznutá a po jej vymenení sa dokonca vtáčiky v nej kúpali a po kúpaní si čistili navzájom takmer zmrznuté perie. Pokiaľ majú vtáčikovia možnosť sa ukryť pred mrazom a vetrom v chránenom vnútornom kryte, tak znášajú naše zimy bez väčších problémov. Z toho vyplýva, že vtáčiky sú na naše podmienky plne aklimatizované. Ja svoje vtáčiky chovám celoročne v krytých priestoroch, kde teplota celoročne neklesne pod 22 stupňov celzia.

Potrava:

Kŕmne nároky zebričiek sú celkom rovnaké ako pri pestúnke japonskej opísané v odseku Potrava. Preto sa nebudem týmto odsekom zaoberať rozsiahlejšie. U zebričiek sa nie je potrebné obávať zaexperimentovať a predkladať im čo najpestrejšiu potravu s tým, že by vyšla navnivoč. Aj keď chvíľku potrvá, kým si zvyknú na nové druhy potravy a nebudú si ju chvíľu všímať, verím, že si na ňu veľmi rýchlo zvyknú a budú ju prijímať s obľubou!

V čase odchovu mladých používam vaječnú miešanku (na tvrdo uvarené vajíčko zmiešané s nastrúhanou mrkvou a postrúhanými piškótami alebo strúhankou a doplnené o vitamíny ako je Roboran alebo Vitamix EX).

Hniezdenie:

Aj to, že obľuba zebričiek v našich chovoch neklesá je znakom toho, že sú známe svojou veľkou produktivitou. Ich hniezdny inštinkt je tak silný, že som mal problémy s hniezdením v tom, že som musel samičkám zabrániť v ďalších znáškach tak, aby sa nevysilili a neuhynuli. Znášajú vajíčka všade tam, kde si nájdu vhodný priestor na znášku ako napr.: kúpeľnička, miska s pieskom, medzery za búdkami v chovnom zariadení... Samičky a samčekov je preto v dobe mimo hniezdenia od seba oddeliť!

K vhodným búdkam na hniezdenie patria búdky s kruhovým vletovým otvorom alebo búdky spredu otvorené, ktoré považujem za vhodnejšie a obľúbenejšie. Rozmery búdky by mali byť najmenej 10 x 10 x 10 cm, ale vhodnejšie sú väčšie a to 15 x 15 x 15 cm.

Zebričky na stavbu hniezda zoberú v podstate všetko, čo im poskytnete, bez toho aby niečo zvlášť preferovali.

Priemerná znáška je zhruba 4-6 vajíčok, niekedy aj viac. Mladé sa liahnu zhruba za 12-14 dní a za ďalších asi 21 dní opúšťajú hniezdo. Rodičia ich dokrmujú potom asi ďalších 14 dní.

Do dospelého šatu preperia zhruba za dva až tri mesiace, niektoré mutácie o niečo dlhšie. Samozrejme, že všetko závisí tiež na vonkajších faktoroch a od počasia. Zebričky dosahujú pohlavnej zrelosti veľmi skoro, preto je vhodné mladé vtáčiky od seba oddeliť podľa pohlavia, aby tak nedošlo k príbuzenskému páreniu, alebo k predčasnému páreniu mladých jedincov. Vtáčky by sme nemali nechávať hniezdiť skôr ako v 9.-10. mesiaci. Ja považujem vhodný vek na reprodukciu 12 mesiacov.

Veľkým problémom pri hniezdení býva umiestnenie dvoch chovných párov, v jednej chovnej klietke. Zebričky sa často napádajú, prenasledujú, kradnú si stavebný materiál, hašteria sa a celkovo narúšajú priebeh hniezdenia, čo je nežiadúce. Ani tu však neexistuje žiadne pravidlo, lebo každý jedinec je individuálny a mal som páry, ktoré sa vôbec neprenasledovali. Naopak raz mi jeden samček prenasledoval svojho soka tak, že ho dokonca doďobal do krvi na následky čoho prenasledovaný samček uhynul. Po doplnení nového samčeka sa tento jav už neopakoval. Vo voliérach sa tento problém nevyskytuje až v takej miere, vtáčiky sú schopné hniezdiť bez náznaku problémov, jeden pár vedľa druhého. Aby som sa vyhol všetkým týmto problémom, chovám každý pár samostatne, už aj kvôli nepríbuzenskej plemenitbe.

Problémom v posledných rokoch je asi i fakt, že nekontrolovaným chovom mutácií, dochádza k častému príbuzenskému kríženiu, v čoho dôsledku dochádza k oslabeniu populácie zebričiek v chovoch a že sa vôbec nepodobajú pôvodnému štandardu zebričiek. Vždy by malo byť snahou každého chovateľa, aby boli odchovy týchto vtáčikov kvalitné a aby si udržali predpísaný štandard, ktorý je tomuto druhu vlastný.

Možno moje pedchádzajúce riadky vzbudili dojem veľmi jednoduchého odchovu týchto vtáčikov. Nie je tomu celkom tak. Skôr som chcel nimi povedať, že odchov tohto druhu je o niečo jednoduchší ako u ostatných astrildovitých. Neznamená to však, že by sa mala starostlivosť o týchto vtáčikov podceňovať oproti iným. Je to predsa len živý tvor, ktorému je potrebné dať všetko čo potrebuje a pri dodržaní všetkých zásad sa aj chovatelia dočkajú kvalitných a zdravých odchov a hlavne radosti z dosiahnutých úspechov v chove.