Amarant malý

(Lagonosticta senegala)

Anglicky: Red-billed Fire Finch, Fire Finch.
Nemecky: Senegalamarant, Amarant, Kleiner Amarant

Pôvod:

Vyskytuje sa na juh od Sahary, v Senegale, Etiópii a v severnej a juhozápadnej Afrike s výnimkou oblastí so súvislým porastom lesov. Na tak rozsiahlom areáli vytvára niekoľko zemepisných foriem, ktoré sa od sebe nejako odlišujú. Amarant malý je rovnako ako amarant tmavý typickým druhom africkej stepi. Obýva na severe svojho areálu aj suché (aridné) subsaharské oblasti. Jedná sa tiež o synantropný druh, ktorý expandoval do poľnohospodárskej krajiny a veľmi často žije aj uprostred domorodých osád. Podobne ako skoro naše vrabce, možno ho zastihnúť ako sa priživuje spolu s hydinou. Medzi domorodcami je jeho chov veľmi obľúbený. Prirodzeným biotopom sú oblasti pokryté vysokou trávou alebo tŕnistými krovinami. Veľmi často sa zdržiava na zemi alebo nízko nad ňou.

Vek:

Amarant malý sa dožíva pomerne nízkeho veku a to 3 – 5 rokov. Zriedka sa dožívajú vyššieho veku. Všetko samozrejme závisí od kondície, genetických faktorov a spôsobu a podmienok na chov.

Charakteristika druhu:

Amarant malý je milý a tichý obyvateľ chovných zariadení. Je trochu na škodu, že v poslednej dobe sa z chovov vytráca. Nechcem povedať, že sa už nechová, ale oproti rokom minulým sú ich stavy značne zredukované. Tento malý, veľmi pohyblivý vtáčik ma nezaujal len svojimi farbami, ale aj svojim nezbedným poletovaním po chovnom zariadení. Je to akýsi rarášik, u ktorého dokážete presedieť celé hodiny a pozorovať ho. Pre bytový chov je to vtáčik priam ideálny. Hlavnou súčasťou potravy sú drobné semená tráv alebo bylín a drobný hmyz. Na rozdiel od väčšiny druhov amarantov sa aj v dobe hniezdenia zdržiava v malých spoločenstvách. V období mimo hniezdenia vytvára mnohopočetné kŕdle spoločne s ďalšími druhmi amarantov, astridlov alebo iných vtákov. V kŕdľoch migrujú za vodou a potravou často na veľké vzdialenosti. Amaranti malí nemajú rozdelené obdobie kľudu a hniezdenia. Zahniezdia takmer vždy, kedykoľvek budú mať na to vytvorené vhodné podmienky, hlavne dostatok potravy

Náročnosť:

Amaranty malé je možné úspešne chovať v klietke, aj vo voliére. Sezónny odchov v záhradných voliérach prebieha dobre, iba s výnimkou potiaží pri samiciach so znáškou pri chladnejšej letnej perióde. Chov vo voliérach je jednoduchší, ako v klietkach a prináša lepšie výsledky. V klietkovom chove je potrebná určitá opatrnosť v dávkovaní živej potravy. Na druhej strane sa dá dosiahnuť úspešných odchovov aj bez živej potravy. Spomeniem jednu možno dôležitú vec. Pri obstaraní vtáčikov do chovu som sa stretol s tým, že samičky sú obzvlášť chúlostivé pri privykaní v novom chovnom zariadení. Keď to zhrniem, tak na jedného samčeka u mňa pripadala životaschopne až tretia samička. Vždy predchádzajúce dve uhynuli. Takúto skúsenosť v chove nemám iba ja. Teploty pri chove amaranta malého by nemali dlhodobo klesnúť pod 20° C. V dostupnej literatúre, ale aj zo skúseností chovateľov môžu byť síce určitý čas dobu vystavení aj teplote nižšej, ale nemali by klesnúť pod 12 -15°C, potom vtáčiky trpia a smeruje to k ich ochoreniam a úhynom. Vyhovuje im tiež teplé a suché prostredie tak ako je to v mikroklíme  panelákových bytov. Pri izbových teplotách sú vtáčiky veľmi čulé a neustále nezbedne za častého kontaktného volania poletujú po klietke.

Znášanlivosť:

Súžitie s ostatnými príslušníkmi chovného zariadenia bolo úplne bezproblémové, nezaznamenal som žiadne šarvátky s inými druhmi obývajúcimi chovné zariadenie. Iba v období hniezdení sa zvyknú samčekovia amarantov medzi sebou hašteriť, ale agresivita nie je natoľko veľká, aby sme museli do toho zasahovať.

Rozlišovanie pohlavia:

Rozlíšenie pohlavia u amarantov malých nie je zložité, je u nich výrazne vyvinutá pohlavná dvojtvárnosť (dimorfizmus). Nie je teda zložité rozlíšiť pohlavie. Samci sú výrazne červení, samice sú naopak sfarbené iba do hneda. Odtiene farieb sa môžu odlišovať iba v závislosti na poddruhu, ktorých má amarant zhruba 9.

Chovné zariadenie:

Amaranty malé sú ideálne pre chovateľov, s obmedzenými možnosťami priestorov na chov. Uspokoja sa aj s malými klietkami. Ja sám som v začiatkoch tieto operence úspešne choval v klietke o rozmere 50 x 40 x 40 cm. Ideálne na chov sú však voliéry s dostatkom dekoratívneho materiálu a vysadenými rastlinami alebo kríčkami, kde nájdu dostatok pokoja a nebudú rušené. Nie je to však pravidlo. Úspešné odchovy sa dosiahli aj pri klietkovom chove.

Potrava:

Kŕmime rovnako ako ostatné druhy amarantov. Hádam iba u preperujúcich mláďatách je potrebné zvýšiť dávkovanie vitamínov. Pri odchove nie je nevyhnutné živé krmivo, ale ak ho podávame, bývajú odchovy početnejšie a silnejšie. Veľmi radi konzumujú zelené mšice. Tie im je možné podávať vždy s kúskom vetvičky napríklad konkrétne ruží alebo čiernej bazy, egrešu no v prípade bytu je ich podávanie trochu komplikovanejšie. Amaranty malé možno doporučiť chovateľom začínajúcim s chovom náročnejších druhov astrildovitých a získajú tak potrebné skúsenosti pre chov náročnejších druhov rodu Lagonosticta. Ich nevýhodou je pomerne krátka životnosť, ktorú som uviedol v úvode, ale určite existujú výnimky. Amarantom malým sa podáva  ako základ kŕmnej zmesi pre drobné exoty, ktoré by mali obsahovať predovšetkým rôzne druhy pros. Je ťažké povedať, čomu dávajú vtáčiky prednosť, ale senegalské proso ako je u ostatných vtákov známe a je v obľube, práve amaranti veľmi radi nekonzumujú. V ďalšom predkladáme naklíčené zrniny,  rôzne druhy ovocia, zeleninu, hviezdicu prostrednú, listy púpavy, skorocel, atď.  Je potrebné využívať aj komerčných prípravkov, hlavne pre potrebnú dotáciu  vitamínov, probiotík, minerálov a aminokyselín. Vhodné sú výrobky firmy Orlux a Beyers. Amaranti veľmi dobre prijímajú domácu vaječnú miešanku, niektoré si veľmi rýchlo zvykli na priemyslovo vyrábanú miešanku napríklad CeDe, ktorá sa môže premiešať s vlhkejšou miešankou značky All-pet. Črevným problémom, na ktoré zvyknú byť amaranti malí náchylní je potrebné predísť napríklad pridaním kvapky propolisu do vody, prípadne do čaju.

Hniezdenie:

Amaranti malí zahniezdia kedykoľvek, keď majú k tomu vytvorené vhodné podmienky a niekedy aj bez nich. Za vhodné podmienky možno považovať dostatočné teplo, kľudné miesto a kvalitné krmivo. Na výber hniezda nie sú vôbec nároční. Búdka, košíček, konifera (tuja) a podobne, dokážu vyprovokovať hniezdiacu náladu. Ako materiál na stavbu hniezda podávame jemné seno, sisalové alebo kokosové vlákna, perie alebo chlpy. Stavba sa už potom začne veľmi rýchlo. Stavajú obaja rodičia, samec materiál prináša, samice buduje. Výstavba hniezda je ukončená do 7 – 10 dní. Zaujímavé je, že amaranti malí preferujú práve vyššie položené hniezda. Tok prebieha ako na zemi, tak aj na konároch. Samček sa pri ňom prejavuje spevom, čo však nemusí byť pravidlom. V zobáčiku pri tom drží steblo sena alebo trávy, ktoré ukazuje samici, pri tom robí menšie úklony. Ak ani po týždni dvorenia samčekom samička nijako nereaguje, je lepšie vtáky prepáriť, pretože nezáujem samičky býva často trvalý. Tento druh sa na zemi nezdržuje až tak často. Väčšinou do 10 dní po umiestnení hniezdneho podkladu je tok ukončený a dochádza k znáške. Spravidla najčastejší počet sú 3–4 vajíčka, ale nemusí to byť tak. K hniezdeniu amarantov malých som používal polootvorené búdky o rozmeroch 12x12x12 cm. Na znáške sedí prevažne samička, aj keď ju občas vystrieda samček. Po vyliahnutí mláďat ich kŕmi zo začiatku predovšetkým samička, samček sa pripája až neskôr. Často sa stáva, že samička sedí na novej znáške skôr ako sú vyletené mláďatá z prvého hniezda. Je dôležité nenechať vtáky zahniezdiť 2–3 krát a potom ich nechať oddýchnuť. Vyletené mláďatá sú ešte asi 14 dní prikrmované, spravidla takmer iba samčekom. Povedal by som, ak je úspešný odchov mláďat v prvom hniezde, je úspešnosť aj v ďalších hniezdeniach vyššia. Možno je to spôsobené aj tým, že samček sa ešte stará o prvé potomstvo a nie je tak náchylný k prechodu do ďalšieho toku a tým k likvidácii hniezda. Pomer pohlaví v odchovoch býva v prospech samcov. Naviac, odchovné samičky sú výrazne chúlostivejšie. Priebeh preperovania do šatu dospelých je značne pomalý. Začína sa vo veku 5–6 týždňov, ale k celkovému vyfarbeniu dochádza asi vo veku 5–6 mesiacov. Možno povedať, že pri amarantoch sa jedná o výnimku, pretože ostatné druhy sú plne preperené vo veku 3–4 mesiacov. V období preperovania by nemali byť mladí vtáci vystavení veľkým výkyvom teplôt. Mladí vtáci odchovaní vo vonkajších voliérach by po opustení búdky nemali byť vystavení dažďu. Odchovy, ktoré sa chovateľom darili aj vo vonkajších voliérach držali chovatelia amaranty malé v týchto voliérach maximálne do konca septembra, prípadne do prvých októbrových dní, ak to samozrejme umožňovali teploty. Nízke teploty, spoločne s pomerne vysokou vzdušnou vlhkosťou ohrozujú na zdraví nielen dospelých jedincov, ale aj ich odchovy. V bytových podmienkach však chovatelia tieto problémy s teplotami riešiť nemusia. Podobne ako u zebričiek majú amaranti malí veľmi silný hniezdiaci pud. Preto je často nutné znáškam skôr zabrániť, aby nedochádzalo k vyčerpaniu vtákov. Tento poznatok však opäť nie je všeobecne platný, tak ako v mnohých iných prípadoch, pretože ani ja sám som sa vo svojom chove nikdy od niektorých jedincov žiadneho potomstva nedočkal, napriek rôznym zmenám, či už v chovnom zariadení alebo s výmenou partnerov. Nie je teda namieste povedať, že každý chovateľ sa dočká odchovov, aj keď je k tomu u týchto vtákov po splnení všetkých ich nárokov veľmi dobrý predpoklad.